Perzepolis

Tomáš Kubuš - 19.3.2013

Dnešný Irán v sebe ukrýva bohaté dedičstvo po mocnej Perzskej ríši. Aj dnes nájdeme mnoho odkazov na časy dávno minulé, až zabudnuté a ak sa chceme vydať v ich stopách skôr či neskôr skončíme v Perzepolise.

Kedysi jedno z najvýznamnejších miest sveta dnes ticho stojí v zvlnenej krajine neďaleko Shirazu a prostredníctvom kameňov rozpráva svoje príbehy.

Ak by sme sa vydali k ruinám slávneho perzského mesta Perzepolis /alebo aj Persepolis/ priamo z Teheránu, hlavného mesta Iránskej islamskej republiky museli by sme prekonať okolo 600 kilometrov krajinou plnou prachu a zvlnených pahorkov. Jeden z mnohých snov, ktorý sa mi preháňal v hlave. Jeden z mnohých, ktoré sa mi práve teraz podarilo splniť. Cítim ako mi s každým ďalším krokom silnejšie bije srdce. Odrazu sa človek ocitne vo svojom sne. Môže sa ním prechádzať, dýchať jeho vzduch, dotknúť sa ho a pretvoriť na skutočnosť.

Tacht-e-Džamšíd - Džamšídov trón

My v Európe poznáme toto miesto ako nesmrteľný Perzepolis, hoci Iránci mu nepovedia inak ako Tacht-e-Džamšíd čo v preklade znamená Džamšídov trón. Podľa legiend tento významný kráľ kedysi sídlil presne na mieste dnešného Perzepolisu a jeho meno sa dokonca v iránskej mytológii spája s objavom vína. Podľa značiek sa Perzepolis približuje a ja sa už neviem dočkať kedy sa stretneme zoči voči. Pred nami vyrástol pahorok a z neho vytŕča niekoľko stĺpov a brány. Stúpam hore po krátkych schodoch a na ich konci sa noha zaborí do tisícročného prachu. Kráčali po ňom perzskí králi, ale aj samotný Alexander Veľký, ktorý napokon neslávne zniesol mesto zo svetla sveta.

Priamo predo mnou stojí Brána Národov (známa aj ako Xerxesova brána). Dve okrídlené sochy dodnes sledujú tichým pohľadom každého kto prichádza do mesta. Na stenách brány je vyrytých niekoľko mien starých návštevníkov. Niektoré nápisy sú dokonca ešte z 19.storočia. V myšlienkach si predstavujem aké to asi mohlo byť nevídané dobrodružstvo merať cestu do divokého Iránu v tomto období a ako jeden z prvých Európanov sa prechádzať prachom starovekého Perzepolisu.

Palác stovky stĺpov

Za bránou sa rozkladá široké nádvorie paláca. Celé okolie je posiate zvyškami stavieb, stĺpov či prekrásne zdobených hlavíc v podobe koní, gryfov alebo iných mýtických bytostí. Týmto malým palácom musel prísť každý, kto sem zavítal. Miesto na ktorom bude stáť samotný Perzepolis vybral ešte za svojho života kráľ Kýros Veľký, ale so stavbou palácov začal až jeho nasledovník Dáreios, kráľ ktorý okrem iného poslal perzskú armádu do pamätnej bitky pri Maratóne. Je ťažké si predstaviť všetku tú starovekú krásu, ktorou Perzepolis v čase svojho rozkvetu dýchal. Každoročne sem prichádzali tisíce ľudí vzdať hold kráľovi a priniesť mu dary. Zaujímavé na meste je aj fakt, že tu nie je žiaden chrám, ale len samé paláce alebo reprezentatívne miestnosti. Mohlo by sa dokonca zdať, že sa Perzepolis zrodil na oslavu „božského“ kráľa.

Len pár krokov odtiaľto stojí Stostĺpová sieň, alebo ako sa zvykne prezývať aj „Palác stovky stĺpov“. Musela vyzerať fascinujúco, ale dnes tu nájdeme len nepatrné torza stĺpov vymedzujúce jej plochu. Bola dlhá 75 metrov a práve ona slúžila ako prijímacia sieň aj trónna sála. Spočiatku slúžila ako miesto stretnutia vojenských veliteľov a predstaviteľov ríš prichádzajúcich za kráľom a neskôr ju premenili na výstavnú sieň impéria. Niektoré kamene, čo zostali z pôvodných stavieb zdobia reliéfy a typické perzské postavičky s kučeravými vlasmi v charakteristickom postoji. Niekde sa objaví aj staré perzské písmo, ale tie najkrajšie kusy sú samozrejme chránené v múzeu. Je krásne sledovať domácich ako sa túlajú pomedzi zaprášene ruiny mesta. Turisti tu takmer nie sú, zato miestni si sem radi prídu oddýchnuť a hoci sa nájdu ľudia ktorí dobu pred islamom považujú za dobu temna, stále je viac takých, ktorí sú hrdí na svoje perzské dedičstvo. „Veď v našich žilách koluje perzská krv“ hovoril mi raz priateľ v Shiraze. Aj to vysvetľuje prečo majú Iránci tak radi svoje historické miesta či hrobky básnikov.

Xerxes

Menšie múzeum patriace k areálu vedci zrekonštruovali presne tak ako mal vyzerať legendami opradený hárem. Javí sa ako moderná budova, ale ak si všimneme detaily ocitneme sa aspoň nachvíľku v Perzskej ríši za vlády kráľa Artaxerxésa II. Hovorí sa o ňom, že so svojim mnohopočetným hárem splodil až 115 synov. Údaje o dcérach sa ani len nezachovali. Celkovo je dnes v múzeu 22 menších izieb. Kedysi tu mali žiť ženy s deťmi, no teraz tu svoje útočisko našli poklady, ktoré objavili v ruinách mesta. V susedstve stoja hneď tri paláce. Najväčší z nich patrí Xerxesovi, menší Artaxerxesovi III. a posledný z trojice postavil Dáreios I. Práve jeho palác sa stal zo všetkých najslávnejší a stal sa akýmsi symbolom celého Perzepolisu.

Palác známy ako Apadana vstúpil do podvedomia ľudí vďaka neskutočne krásnym reliéfom, ktorými je doslova potiahnutý. Aj jeho hlavné schodisko je presýtené majstrovskými reliéfmi. Sú všade kam zablúdim pohľadom. Len si tak sadám na špinavé schody a detailne si prezerám scénu za scénou. Je to naozaj skutočné, alebo sa mi to len zdá? Približujem sa na toľko, že sa končeky mojich prstov dotýkajú ostrých čŕt starých bojovníkov, schádzajú po kopiji až k ich nohách a pomaly sa odťahujú späť ku mne. Reliéfy zobrazujú ľudí zo všetkých kútov sveta ako prinášajú dary na kráľovský dvor. Kúsok od nich stojí v zástupe vojsko nesmrteľných ochrancov perzského kráľa. Alegóriu jari a znovuzrodenia života predstavujú známe obrázky leva útočiaceho na antilopu. Niektoré z reliéfov nechal postaviť Dáreiov syn Xerxés. Dáreios sa hotovým palácom nikdy neprešiel, pretože ho smrť zastihla skôr než ho stihli dostavať. Začal ho stavať okolo roku 515 pr.Kr a trvalo dlhých 30 rokov kým ho mohli panovníci používať. Kráľ si vtedy nechal zavolať najlepších remeselníkov cele ríše a tak za ich pomoci vyrástol architektonický skvost popretkávaný libanonským cédrovým či dubovým drevom, kvalitným kameňom, zelenou omietkou, aby mal palác nádych drahokamu a zakončili to nesmrteľnými reliéfmi.

Hrobky Naqs-e Rostam

Najslávnejší perzskí králi našli svoj večný odpočinok v neďalekých hrobkách Naqs-e Rostam, ale aj tu nad mestom sa týčia skalnaté bralá do ktorých vytesali dve hrobky. Okolo haly Tridsiatichdvoch stĺpov pozvoľna stúpam k prvej, bližšej hrobke Artaxerxsesa II, ktorý zomrel v roku 356 pr.Kr. Až priveľmi sa podobá tým, ktoré sme obdivovali v Naqs-e Rostam. Samotnú hrobovú komoru stráži niekoľko postáv strážcov a aj po toľkých rokoch pôsobia živo. Svoje operené krídla rozprestrel na reliéfe aj zoroastriánsky boh Ahuramazda. Práve starobylé zoroastriánske náboženstvo pozdvihol Dáreios I. na piedestál.

Skupinky zoroastriánov žijú dodnes v Iráne a vo svojich chrámoch uctievajú posvätný oheň. Za kráľovskou pokladnicou sa vyšliapaná cestička opäť kľukatí smerom nahor, tento krát k hrobke kráľa Artaxerxesa III. Zdá sa mi, akoby bola ešte vyššie než prvá, ale za to čo ma čaká hore to stojí. Práve odtiaľto je na Perzepolis najkrajší panoramatický pohľad. Až teraz keď sedím opretý o hrobku v tieni skál a vidím čo sa rozprestiera predo mnou mi začína dochádzať, kde to vlastne som. „Len tak si sedím v Perzepolise“ niekoľko krát mi prebehne hlavou. Obe tu nemo stáli keď do mesta v roku 330 pr.Kr. dotiahol Alexander Veľký so svojou armádou a sledovali čo sa pod nimi deje. Až po niekoľkých mesiacoch vraj Alexander dovolil, aby začali rabovať centrum perzskej ríše. Z paláca kráľa Xerxesa vyšľahli plamene a dodnes nie je jasné či išlo o nehodu alebo sa Alexander chcel pomstiť za to, že Peržania počas grécko-perzských vojen zapálili Aténsku Akropolu. Viacerí sa však prikláňajú k tomu, že si tu Alexander vylial zlosť a pozeral sa kým z Perzepolisu ostane len mŕtve, spálené mesto, ktoré chtiac či nechtiac nesmrteľne vstúpi do dejín.

www.kubus.blog.sme.sk
www.blizkyvychod.eu

Komentáre

Ak chcete písať komentáre, prihláste sa alebo sa zaregistrujte.