Na cyklocestovaní je krásne to, že máte úplnú slobodu tela aj mysle

Jozef Terem - 26.2.2020
rozhovor bicykel

Laco Branický je obyčajný zvedavý chalan s túlavými topánkami. Či lepšie povedané, túlavými kolesami. Pracuje síce v sklenenej korporátnej budove za počítačom, ako aj mnohí z vás. Popri tom si však plní svoje sny a je najšťastnejší, keď sadne na bike a ide rovno za nosom do neznáma. Nakoľko Laco už absolvoval množstvo zaujímavých cyklociest, trochu som ho vyspovedal.

Ahoj Laco, odkedy sa venuješ cyklistike?

Cyklistike sa venujem od malička. Najprv to bol bicyklík s pomocnými kolieskami, potom starodávny dámsky bicykel a neskôr oceľový horák. Už ako malý som vždy ušiel spred paneláku a brázdil napriek zákazu po okolitých dedinách. Starký ma často brával, najprv na detskej sedačke, neskôr už na vlastnom bicykli na celodenné výlety. Asi tam niekde začali moje túlavé sklony.

Kedy si prekonal svojich prvých 100 kilometrov?

Na strednej škole som už na starom oceľovom horáku Admiral, na takom tom s ligotavým nápisom, robil dlhšie výjazdy do Štiavnických vrchov a okolitých mestečiek. Pamätám si, aký som bol hrdý na tých svojich prvých 130 km. Bolo to z Levíc do Štúrova a späť. A keďže som si nevzal peniaze a bola poriadna horúčava, musel som to celé otočiť na jednej malej kofole. Prvá príprava na jazdu bez podpory :)

To vyzerá na celoživotnú záľubu...

Nebolo tomu úplne tak... Potom prišlo obdobie, keď som desať rokov prakticky nebicykloval. Bolelo ma koleno a nemyslel som si, že ešte niekedy bude pre mňa bicykel dôležitý. Opäť som na bajk serióznejšie vysadol až po 30tke. Nejaký dobrák mi ukradol spred práce môj starý horský bajk. To bol impulz na kúpu prvého cestného bicykla. A odvtedy jazdím denne.

cesta istanbul

V cieli zatiaľ mojej najdlhšej cesty – zo Slovenska do Istanbulu


Ako si sa teda dopracoval k nápadu, že si začal vyrážať na cyklovýlety do zahraničia?

Úplne spontánne. November je taký mesiac, že sa nedá nič robiť. Zima ešte nie je, babie leto už skončilo. Nič sa nedeje, a človek sedí doma a díva sa z okna ako prší. Povedal som si, že to treba zmeniť. Myšlienku na cykloturistiku som mal v hlave už dávno, ale spájala sa mi skôr s rakúskymi dôchodcami rútiacimi sa desaťkilometrovou rýchlosťou po hrádzi v neprirodzene vystretej polohe. Ja som to však, ako je pre mňa typické, vzal od začiatku naplno.

Kam si vyrazil?

Za cieľ som si vybral hlavné mesto Slovinska, Ľubľanu, vzdialenú od Bratislavy asi 400 km. Plán bol 2 dni tam, 2 dni naspäť. Takže z cykloturistiky sa stal diaľkový závod s dennou porciou 200 km. Pršalo, fúkalo, bola zima a za sebou som ťahal vozík s kopou zbytočností.

Si zrejme aj schudol :)

Áno, schudol som za tých pár dní 5 kíl, ale dal som to :) A začalo ma to baviť. Už na spiatočnej ceste som začal plánovať, čo príde na rad ako ďalšie. V tej dobe som ešte netušil, že podobných bláznov ako ja je viac, a moja výprava mi prišla úplne epická :) Dodnes je to pre mňa tá moja prvá, naivná a nostalgická cesta, a rád na to spomínam. Priebeh cesty si môžete prečítať na mojom webe cyklocesty.sk. Bolo to v roku 2016 a bol to začiatok vášne a závislosti, ktorej sa venujem dodnes.

lublana

Na mojej prvej ceste do Ľubľane

 

Čím ťa to tak dostalo?

Na cyklocestovaní je krásne to, že máte úplnú slobodu tela aj mysle. Môžete ísť kamkoľvek. Ono sa to nezdá, ale ten bicykel je fakt rýchly, a keď celý deň nemáte na práci nič iné, ako sa pomaly posúvať vpred a poznávať krajinu, stihnete toho naozaj veľa. Samotná cesta je cieľ, pretože na rozdiel od auta alebo vlaku necestujete niekam do cieľa, ale spoznávate krajinu, ktorou prechádzate. Vnímate prostredie, ľudí, detaily, aké si v aute nevšimnete. Ohmatáte si krajinu a otvára sa priestor na nekonečné množstvo zážitkov a improvizácií.

Sloboda je aj duševná. Svet sa zúži na obdivovanie prírody, šliapanie do pedálov a jedlo. Mozog dokonale vypne, zabudnete na bežné starosti. Zistíte, ako málo človek potrebuje. Všetky tie veci okolo, ktoré máme doma, vám na ceste vôbec nechýbajú. Človek je šťastný len preto, že nie je hladný, smädný a mokrý, a vidí neustále nové veci. Na to netreba ani peniaze, ani stres v práci, aby bolo peňazí dosť, ani kvasiť v zápche každé ráno. Vnímate východy a západy slnka, a každý deň prinesie toľko zážitkov, že po týždni máte pocit, akoby ste boli na ceste už rok.

A mňa na tom baví aj to vyjdenie z komfortnej zóny. Trocha driny, prekonanie samého seba, lepšia kondička. Telo sa hneď cíti lepšie, keď ste celý deň v pohybe.

bulharsko

Východ slnka nad Čiernym morom, Bulharsko

 

Jazdíš vždy sám, bez podpory? Nemáš žiadne doprovodné vozidlo? Nikdy si ani žiadne nemal?

Ešte to tak :) Mať na krku doprovodné vozidlo, to by bola strašná otrava a nesloboda. Stratilo by to čaro dobrodružstva. To už môžem rovno jazdiť karavanom. Na dlhé výlety jazdím vždy sám. Vyhovuje mi to tak, pretože každý má iné zvyky, nálady, potreby. Nikto ma nečaká, keď mám chuť niekde dlho fotiť alebo len tak pozorovať krajinu. Nikoho neobmedzujem, ak si spravím zachádzku do kopca na hrad a podobne. Navyše, ja jazdím dosť sparťanským spôsobom. Jem veľmi málo, spím pod širákom, idem aj v zlom počasí. Ísť s niekým, tak asi skôr pôsobím ako výcvikový seržant v armáde, než príjemný parťák na výlet :) Navyše, tá samota je aj taká psychohygiena.

kazbeg

Gruzínsko, v okolí hory Kazbeg

 

Na čom jazdíš? Bicykel máš vždy svoj, alebo sa už stalo, že si si aj požičal, prípadne kúpil nejaký v zahraničí?

Jazdím na krosovom CTM Twister 1.0, inak bajk asi za 300 eur. Prežil kodrcanie na gruzínskych offroad cestách, zjazdoval som na ňom v lese v Albánsku, prežil ukrajinské blato a sneh, kde poctivo hrdzavel pár dní, a odnesie toho fakt veľa. Mám rád jednoduchosť. Na Shimano 3x7 a V-brzdách sa nemá čo pokaziť a ak, náhradné diely sú univerzálne, lacné a pomerne dobre dostupné. Občas vytiahnem aj starý cesťák Scott, ak viem, že budú dobré cesty, alebo naopak, na ukrajinské poloniny beriem horský bajk. Ale základ je ten Twister vďaka jeho univerzálnosti.

Nejaké poruchy?

Jedinýkrát sa mi stalo, že mi praskol rám na starom cestnom bajku a musel som kúpiť spod ruky práve onen osvedčený cestný Scott, aby som mal ako prísť domov. Hoci, s odstupom času si myslím, že ten rám bola moja chyba, pretože som ten cestný bajk proste preťažil.

Prípadná výmena pri neriešiteľnej poruche je ďalšie plus lacného bicykla. Nezrútite sa z toho psychicky, ak niekde necháte bajk za pár stoviek, ako keby ste tam mali nechať karbónový za 5 000 eur, a tiež neriešite oplieskanie pri preprave lietadlom, ani tak neláka zlodejov.

albansko

Jazero Komani, Albánsko


Ktorú svoju cestu považuješ zatiaľ za svoju NAJ? Kľudne napíš TOP tri :)

U mňa funguje princíp, že si danú cestu plne uvedomím a teším sa zo zážitkov až po dlhšom čase, keď už som dávno doma. Až vtedy mi dôjde, čo všetko som videl a zažil, a v hlave to spracujem.

Ľubľana bola pre mňa prvá neskúsená cesta. Krajina, vlastne nudná maďarská rovina a slovinský vidiek podobný tomu slovenskému, ale tie pocity, ktoré som vtedy mal, si rád znova pripomínam. Špeciálne bolo aj Francúzsko a Mt. Ventoux, kde som prvýkrát zistil, že dokážem fungovať niekoľko týždňov na ceste, prežiť, regenerovať, a došlo mi, že vlastne sa môžem vybrať a dôjsť hocikam, ak mám čas.

Veľmi rád spomínam aj na Albánsko a Macedónsko. Hoci to bola iba týždňovka, celý výlet som mal taký spokojný stav mysle a cítil som sa v týchto krajinách doslova ako doma. Asi aj vďaka veľmi milým ľuďom. Navyše, bola tam krásna príroda, celý čas leto a teplo, a spoznal som viacero zaujímavých ľudí. Proste, Macedónsko ešte musím dať :)

Posledná väčšia cesta bola do Gruzínska. To zase bolo top z pohľadu prírodných scenérií. Krajinu ako tam, som ešte nikde inde nevidel a stretol som tam veľa inšpiratívnych cestovateľov.

Nakoniec nesmiem zabudnúť ani na moju srdcovku Ukrajinu, kde som síce nespal pod širákom, ale vďaka kamošovi, miestnemu rodákovi z Karpát, som mal možnosť spoznať bližšie život ľudí v tejto časti sveta.

poloniny

Na hrebeni ukrajinských polonín

 

S akou výbavou cestuješ, resp. čo všetko nosíš na cestách so sebou?

Snažím sa brať minimum vecí, aj keď to tak niekedy nevyzerá. Ako som už spomínal, na prvú cestu do Ľubľane som bral polovicu domácnosti. Na druhú cestu na Mt. Ventoux, som už išiel len s asi 8 kg batožiny v podsedlovej brašni. Celkovo sa balím hlavne podľa toho, či bude zima alebo teplo.

Ak bude teplo, stačí mi bikepackingová výbava, brašna pod sedlo a na riadidlá. Ak má byť chladno a potrebujem objemnejší zimný spacák a nejakú tú neskladnú bundu, beriem Ortlieby na zadný nosič.

Čo je teda základom tvojej výstroje?

Základom je spacák, karimatka (nafukovacia, s váhou asi 600 g) a bivak. Spolu asi 2 kg. Z oblečenia náhradný dres a cyklogate, klasické tričko a kraťasy do "civilu", mikina a tepláky, ak bude chladno v noci. Náradie tvorí univerzálny kľúč, dve náhradné duše, montpáky a nejaké tie fľaky na lepenie defektu. Sem tam náhradná reťaz, a ak idem lietadlom a potrebujem páku na zloženie pedálov, tak aj väčší kľúč. A potom už len praktické veci ako powerbanky, repelent, nôž a pár gumových šnúr s hákmi (také tie ako do kufra auta), ktorými viem uchytiť čokoľvek z nákladu na bicykli. Snažím sa vtesnať aj nejakú mini lekárničku s manikúrovými nožničkami, obväzom a leukoplastom, pre každý prípad. A osvedčil sa mi aj solárny panel.

ventoux

V stúpaní na Mt. Ventoux


Ľudí určite zaujíma, koľko litrov vody a piva denne vypiješ a koľko toho zješ? Akú stravu a nápoje odporúčaš?

Všeobecne jem veľmi málo. Zväčša na cestách prejdem okolo 130 km denne, ale porcia jedla je dvakrát menšia, ako keď sa obšívam za kompom v práci :) Jem veci ľahko dostupné a lacné v lokálnych obchodíkoch, a nemám problém to jesť dookola každý deň. Napríklad v Albánsku som fungoval na salámoch, v Gruzínsku na ich výbornom placatom chlebe a k tomu konzerva olív, vo Francúzsku na fazuliach z konzervy, na Ukrajine na syre. Jem to samotné bez ničoho, nijako si to nepripravujem, ani nevarím. Mám radšej pomalé tuky, z ktorých potom žijem celý deň. Haluz je, že telo sa prepne do úplne iného spotrebného režimu a napriek menšej dávke nepociťujem hlad. Stačia výdatnejšie raňajky a do večera je pokoj.

Asi najextrémnejší stravovací deň som mal naposledy v Gruzínsku, kde som ráno zjedol keksík, a večer melón a mal som len jedno pivo. A stačilo to aj napriek 140 km a 2 000 výškovým metrom. Keď to porovnám s tým, čo zošrotujem za kompom v práci... :) Závislosť, ktorú vyhľadávam na každej ceste, sú melóny a oriešky.

Vodou nešetrím. Tej pijem koľko sa dá a kde sa dá, a vždy mám paranoicky aj nejakú zásobu. Smäd je totiž oveľa ubíjajúcejší ako hlad. 6 litrov denne, ak je horúčava, nie je nič špeciálne. Pív sa denne ujde 3-5, ale to pri tom výdaji energie a často aj teple, telo vcucne ako nič. Tu mám však zásadu, že nikdy nejdem po pive na hlavný ťah. Vždy si to tak načasujem, aby som pivo dal s predstihom, alebo až potom.

kazbegi

Večera po zmoknutých 150tich kilometroch, Kazbegi, Gruzínsko

 

Akým spôsobom plánuješ svoje cesty? Zisťuješ kvalitu ciest, dostupnosť ubytovania, možnosť doplniť zásoby, atď...?

Jediná vec, ktorú plánujem, je trasa. Snažím sa ju vždy naplánovať tak, aby som čo najviac videl. To má absolútnu prioritu. V praxi to vyzerá tak, že si určím, koľko kilometrov som schopný za daný počet dní prejsť a potom sa snažím čo najefektívnejšie spojiť rôzne miesta záujmu na mape do nejakej rozumnej trasy.

Urobím si hrubý rozpis denných etáp, aby som sa vyhol situáciám, že skončím na noc napríklad niekde v horách nad 2 000 metrov. Občas do plánu zahrniem aj plánovaný voľnejší deň, napríklad na prehliadku mesta alebo kúpanie pri mori. A vždy plán nadhodnotím o 20%, nech je rezerva.

Veľa mi pomáha aj sledovanie iných cestovateľov. Tak si človek ľahko urobí predstavu o stave ciest, bezpečnosti, priechodnosti terénu a podobne. Jedlo a vodu zoženiete všade, možno okrem pár extrémne opustených miest v horách, a bývanie neriešim, keďže spávam vonku. Snáď ešte otázka, ktorú vždy kladiem niekomu, kto v danej krajine už bol, je, ako príjemné sú miestne psy :)

trinity

Gergeti Trinity, Gruzínsko

 

Už sa ti pritrafil nejaký úraz, prípadne naozaj nebezpečná situácia na tvojich cestách?

Úraz našťastie nie. A tie riskantné situácie vznikajú hlavne vďaka miestnym šoférom, prípadne psom. Raz predo mnou jeden vodič na Ukrajine dostal aquaplanning, povíril vodu a vrazil do stĺpov pri ceste, kúsok odo mňa. Samostatná kapitola sú ruské kamióny kdekoľvek na východe Európy.

Pastierske psy ma dostali do úzkych už viackrát. V Turecku ma vyrušili nepripraveného v noci na karimatke. Naposledy tiež v Gruzínsku, keď boli veľmi kontaktné a jeden dokonca zahryzol do brašne na nosiči. Potom to bolo už hlavne o tom, kto vie hlasnejšie kričať, vrčať a ako dobre viem triafať kameňmi :) Ale keď ma obkolesilo 5 chlpatých oblúd, nebolo mi všetko jedno.

S ľuďmi som problém nikdy nemal. Kuriózna situácia sa mi stala na Ukrajine. Spal som pri rieke Tisa, ktorá tvorila hranicu s Rumunskom. Asi o polnoci som sa prebral na to, že niekto kráča v tme mojim smerom. Tri postavy uprostred poľa za mestom neveštili nič dobré. Bol som krytý tmou, ale bolo jasné, že keď prídu bližšie, objavia ma. Za chvíľu už boli pri mne. Každý so samopalom v ruke. Boli oblečení polovojensky, ale to na Ukrajine v posledných rokoch chodí aj mnoho civilistov. Nemali nijaké oficiálne odznaky. Pri pohľade na samopaly šiel nožík rýchlo späť pod karimatku a tváril som sa milo, a ukázal som pas. Prikázali mi zbaliť sa a ísť s nimi. Prácne som všetko zbalil a vydali sme sa na cestu po zarastenej hrádzi rieky. Dlho sme kráčali tmou niekam za mestom. Nevysvetlili mi kam, ani čo som porušil. Napätie sa rozplynulo, až keď nám cestu zahatal kôň. Chlapíci sa s ním chvíľu mordovali, ako sa ho snažili odtiahnuť z cesty, ale zviera sa ani nepohlo. Pomohlo až, keď som mu do očí zasvietil silným cyklistickým svetlom. Potom boli už aj chlapíci komunikatívnejší a pochopil som, že ma naozaj nejdú predať na orgány :) Doviedli ma do strážnice, kde mi typický znudený sovietsky dôstojník otrávene skontroloval pas a vysvetlil mi, že „hranica zlá“, nesmiem spať pri hranici a môžem odísť.

pastieri

Kočovní pastieri v Gruzínsku

 

Sú šoféri v zahraničí ohľaduplnejší k cyklistom ako u nás, aké sú tvoje skúsenosti?

Povedal by som, že Slovensko je s ohľaduplnosťou vodičov niekde v strede. Na západe je to lepšie, na východe horšie. Po dvoch týždňoch na Ukrajine som už bol na miestnych vodičov alergický, ale Gruzínci ich hravo prekonali a dnes už mi Ukrajinci prídu ako rakúski dôchodcovia na nedeľnej ceste z kostola :) Zatiaľ úplne najhoršie pre mňa ako cyklistu, čo som na ceste identifikoval, sú ruské kamióny. Tie zásadne neobchádzajú, nedávajú priestor a lížu cyklistu na 20 centimetrov v plnej rýchlosti. To ma úplne odrádza na potenciálnej ceste do Ruska.

Naopak, prekvapený som bol v Turecku, kde som zažil aj premávku v Istanbule. Je to síce čistý chaos, trúbenie a zdanlivo tam neplatia žiadne predpisy, ale domáci vedia jazdiť. Majú oči všade, a hoci majú v náture preventívne trúbiť a tlačiť sa, nerobia to riskantne a sú ohľaduplní. Spomalia, počkajú, neponáhľajú sa. Osobne som sa v Istanbule cítil bezpečnejšie ako na Slovensku.

mondsee

Mondsee, Rakúsko

 

Ako by si hodnotil kvalitu cykloobchodov a služieb u nás, v porovnaní s krajinami, ktoré si prešiel na bicykli?

Hodnotiť viem len dostupnosť, pretože som v zahraničí navštívil minimum obchodov, a keď tam sporadicky zavítam, je ťažké posúdiť, aká je kvalita služieb. Proste, buď bol chlapík v predajni milý alebo otrávený, a podľa toho súdiť celú krajinu nemôžem :) Slovensko jednoznačne vyhráva, pretože cykloobchod je u nás v každom meste. To na východe nemáte. Napríklad v Gruzínsku, keď som potreboval kúpiť prilbu, Google mi ukázal obchody len v Tbilisi, Kutaisi a Batumi. To je akoby bol u nás obchod len v Košiciach, Žiline a Bratislave. A aj to bol len malý obchodík so základnými vecami. Jednoducho, v týchto krajinách musíte brať, čo je, plánovať a mať nevyhnutné veci na opravu so sebou. Alebo skôr využiť zručnosti lokálnych klampiarov a majstrov, ktorí zazvárajú čokoľvek :) Preto dávam prednosť tomu lacnému a jednoduchému bicyklu.

ohrid

Jazero Ohrid, Albánsko

 

Aké sú tvoje plány do budúcnosti, čo by si chcel dosiahnuť?

Sám som zvedavý, kam ma osud dovedie. Už dlhšie sa pohrávame s priateľkou s myšlienkou vyraziť niekam na dlhšiu cestu. Myslím tým niečo v trvaní tak okolo roka. Za tú dobu sa toho dá už stihnúť dosť. Láka ma stredná Ázia a krajiny ako Kirgizsko a Tadžikistan, a samozrejme Irán. Určite by som chcel spoznať pohorie Atlas a Saharu v Maroku, a tiež Škandináviu a Škótsko. A možno taký cestovateľský sen je Aralské more. Viem, že tam už prakticky neostala voda, je tam len neprejazdná soľná púšť a bude to tam zlé, ale preto tam chcem ísť a vidieť to :)

Rád by som formu poznávania krajín zo sedla bicykla viac spopularizoval na Slovensku. Chcel by som zorganizovať v lete cyklocestovateľskú výpravu na Ukrajinu pre pár záujemcov. Ukrajina je moja srdcovka, je tu za rohom, a predsa je to taká nepoznaná exotika. Ideálny štart pre niekoho, kto pomýšľa na dlhší výlet, ale chýba mu odhodlanie vybrať sa sám. Tamojšie poloniny a celkovo Zakarpatie sú unikátne. Pre mňa to bude skúška, či mám kapacitu niečo také pre ľudí organizovať, a či vôbec bude záujem :)

poloniny

Ukrajinské poloniny

 

Rozbehol si aj web cyklocesty.sk? Čo bola motivácia, resp. čo je jeho cieľom?

Motivácie boli dve. V prvom rade som chcel mať jedno sústredené miesto, kde budem sprístupňovať všetky moje cestovateľské zážitky. Je mi jasné, že takých webov je už dnes kopec, ale ja to beriem ako hobby, keďže písať a fotiť ma baví, a je to hlavne pre moje spomienky, ktoré by inak ostali uväznené na disku počítača v nikdy neotvorených priečinkoch s tisíckami fotiek :)

Druhá motivácia bola zmapovať trochu cyklocesty a tipy na výlety v okolí Bratislavy, kde žijem. Často som sa stretával s otázkami, čo sa tu dá vidieť, kam ísť na bicykli na výlet, kadiaľ sa ja stále vozím. Všeobecne sa tu mnoho ľudí bojí vôbec vysadnúť na bajk, pretože nevedia, kam ísť alebo ako sa premotať cez miestnu dopravu. Tak som si povedal, veď týmito miestami jazdím každý deň, prečo to nedať dokopy a neurobiť nejakú základňu, kde človek vždy nájde nejaký tip na výlet do okolia, popis trasy a zaujímavosti, ktoré môže vidieť. Hlavne, nech je motivácia sadnúť na bajk.

dunaj

Dunaj v mieste zvanom Schlögen, Rakúsko
 

Tvoj odkaz pre čitateľov Dobrodruh.sk?

Nebojte sa vyraziť. Kamkoľvek chcete a na ako dlho chcete. Stačí sa iba vybrať a to ostatné už prinesie život. Na začiatku je to síce vyjdenie z komfortnej zóny, ale na konci zistíte, že to bola najlepšia vec, ktorú ste mohli urobiť a tie zážitky vám ostanú na celý život.

Komentáre Disqus